Černé stránky

Už stáročia je súčasťou vianočných sviatkov príbeh či skôr legenda o narodení údajného Božieho syna Ježiša Krista. Presnejšie - od roku 336, keď ich kresťanská cirkev zaradila do kalendára, aby zlikvidovala dovtedy uctievané pohanské kulty. Post uctievaného boha slnka Mitra nahradila mesiášom Ježišom. Asi najznámejšia legenda sveta má však viacero chybičiek krásy.

Rozpory v evanjeliách:

V evanjeliách, ktoré tvoria základ Biblie a veriaci ich považujú za sväté a nespochybniteľné, nájdeme v rozprávaní o Ježišovi z hľadiska dnešného poznania veci nemožné, ba i údaje navzájom si odporujúce. Zázraky, prežitie ukrižovania, zmŕtvychvstanie...
Všetko sa však dá vysvetliť. Predovšetkým si treba uvedomiť fakt, že evanjeliá boli napísané dlho po ukrižovaní Ježiša, že boli pravdepodobne spočiatku samostatnými rozprávaniami a že neskôr boli minimálne raz zredigované tak, aby slúžili záujmom cirkvi.
Podľa Biblie miesto narodenia budúceho židovského kráľa, Betlehem, označovala jasná hviezda na oblohe. Ďalej sa evanjeliá rozchádzajú. Podľa jedného tam Jozef s Máriou bývali vo svojom dome, podľa iného tam prišli len kvôli sčítaniu ľudu a keďže nemali kde bývať, zložili sa v jaskyni za mestom. Lukáš hovorí, že Jozefa, Máriu a malého Ježiša navštívili po narodení pastieri, Matúš sa zmieňuje o mudrcoch z východu. Matúš tvrdí, že Ježišova rodina bola zámožná až aristokratická, Lukáš sa zmieňuje o menej honosnom pôvode, no aj podľa neho išlo o potomka Dávidovho rodu. Podľa Marka pochádzal Ježiš dokonca z chudobnej tesárskej rodiny.
Podobne je to nejasné aj s ďalším osudom malého Ježiša. Podľa Matúša museli Jozef a Mária utiecť aj so synom pred Herodesovým hnevom z Betlehama do Egypta, ale podľa Lukáša sa pokojne vrátili do vtedy neznámej malej galilejskej dediny Nazaret. Nezhody panujú aj v dátume ukrižovania. V jednom prípade je to deň pred Veľkou nocou, v iných deň po Veľkej noci. Posledné slová na kríži má tiež každý evanjelista svoje...

Čo prezradili apokryfy:

Takmer nič sa nevie o Ježišovom detstve. Kde vyrastal, čo robil, aký bol? Prečo o ňom evanjeliá nič nehovoria?
V Biblii sa jeho detstvo spomína len raz, keď sa ako dvanásťročný stratil rodičom počas púte do Jeruzalema. Našli ho až po niekoľkých dňoch v chráme, kde sedel medzi dospelými a vypytoval sa na rôzne veci. Keď mu matka vyčítala, že sa stratil a oni sa oňho báli, čudoval sa, že netušili, kde je, i že ho hľadali: „Či ste nevedeli, že budem v dome Otca svojho?“
O čosi viac môžeme zistiť o malom Ježišovi z apokryfických textov, teda spisov, ktoré cirkev považuje za podvrhy či falzifikáty, pochádzajúcich asi z 2. storočia nášho letopočtu. Podľa nich bol obyčajným, trochu náladovým a sem-tam aj násilníckym dieťaťom. Raz vraj udrel svojho vrstovníka, ktorý ho urazil, tak silne, že zomrel. Spomína sa tam tiež, že fyzicky napadol aj svojho priveľmi autoritatívneho učiteľa.
Nemôže to naznačovať, že ho už od malička niekto pripravoval na jeho budúce poslanie vodcu židovských protirímskych povstalcov? S tým by cirkev asi ťažko súhlasila. Ježiš a vodca vzbúrencov, nebodaj zelóta, terorista? To by nijako nepasovalo do obrazu prevteleného Boha. Ani kedysi, ani teraz. Aj súčasný pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi zdôrazňuje, že „Ježiš nebol Spartakus, nebol bojovník za politické oslobodenie ako Barabáš alebo BarKochba“.

Kam zaradiť Ježiša?:

V čase Ježišovho detstva Palestínu už viac ako polstoročie okupovali Rimania, ktorí tam dosadili svojich miestodržiteľov z radov domácich. Nešlo však o Židov, a tak sa netešili úcte obyvateľov. Naopak. Napríklad rodová línia Herodesovcov, z ktorej pochádzal aj Herodes Veľký, ktorému pripisujú ono biblicky známe vraždenie batoliat, bola arabská.
Židovské obyvateľstvo sa v tom čase delilo na viacero siekt a podsiekt. Štyri hlavné smery predstavovali farizeji, saduceji, esejci a zelóti. Ani jedni síce Rimanov nemali v láske, no ich postoje k nim boli odlišné.
Saduceji, ktorých predstavovala najmä vzdelaná aristokracia, neveriaca v posmrtný život a vzkriesenie, viac-menej kolaborovali od začiatku s Rimanmi. S Ježišom vôbec nesympatizovali, lebo ho pokladali za revolučného rabína, ktorý spôsobí len komplikácie.
Farizeji, ktorí, naopak, verili v posmrtný život a zdôrazňovali, že všetkému vládne Boh, boli medzi obyvateľmi síce obľúbení, ale tiež nie veľmi odbojne naladení voči Rímu a jeho miestodržiteľom. V Ježišových časoch však mali najväčší vplyv na náboženské zmýšľanie ľudu, no bežne sa tvrdí, že Ježiš bol ich úhlavným nepriateľom.
Esejci, ktorým sa pripisuje autorstvo známych Kumránskych zvitkov, žili v uzavretej komunite v púšti a verili, že predstavujú národ Novej zmluvy. Prísne dodržiavali židovské zákony a dbali na obradnú čistotu. Rimanov nenávideli, čím sa nijako netajili, no rovnako nenávideli aj saducejov a farizejov. Jedných pre skorumpovanosť a druhých pre liberálnosť. S nimi mal Ježiš niektoré spoločné názory i praktiky, no nebol to, ako sa hovorí, ich človek.
Ježišovi boli najbližší radikálni a revolučne naladení nacionalistickí zelóti. Niektorí odborníci tvrdia, že v ich prípade nemožno hovoriť o sekte, ale skôr o hnutí, pretože sa regrutovali z radov militantne naladených farizejov aj esejcov. Svojím cieľom sa netajili. Ozbrojeným povstaním mienili oslobodiť Izrael spod rímskej nadvlády. Podľa autorov knihy Svätá krv a Svätý grál „zelóti boli agresívni, násilnícki, militaristickí, neodmietali vraždy a terorizmus“. Pri ich zrode v roku 6 nášho letopočtu stál farizejský rabín Judáš z Galiley. A boli to práve zelóti, ktorí dlho po Ježišovej smrti a po potlačení povstania v Judei z roku 66 nášho letopočtu tak urputne bránili pevnosť Masada. Jej poslední obrancovia radšej v roku 73 spáchali samovraždu, než by mali padnúť do rúk Rimanom.

Vodca revolúcie?:

Ak bola Ježišova mladosť v evanjeliách úmyselne vynechaná, nemohlo to byť aj tak, že ho počas týchto „nejasných“ rokov pripravovali zelóti na úlohu budúceho vodcu povstania? Napokon, faktom je, že Rimania ho ukrižovali pre buričstvo. Podľa Lukáša išlo síce o spasiteľa mierneho ako baránok, ale Matúš, ktorý Ježišovi pririekol aristokratický pôvod, hovorí o silnom suverénovi, ktorý „neprináša mier, ale meč“. Apokryfické texty spomínajúce na jeho detské roky tiež naznačovali, že nešlo o nijakého baránka. To by hovorilo skôr o mužovi zelótov. Ježiš síce hnutie nezaložil, jestvovalo už dávno pred ním, no stal sa asi zjednocujúcim prvkom medzi zelótmi a ďalšími sektami, presnejšie ich radikálnejšími krídlami. Podľa amerického archeológa Jamesa D. Tabora, vedúceho Katedry biblických štúdií Severokarolínskej univerzity v Charlotte on a jeho príbuzní dali hnutiu zelótov definitívnu podobu a zasiahli do dejín. V istom období začal Ježiš formulovať svoj plán a krátko pred svojou tridsiatkou ho začal realizovať.
„Ako budúci kráľ Izraela Ježiš sa rozhodol zostaviť provizórnu „vládu“ z členov vnútornej rady Dvanástich,“ píše
J. D. Tabor v knihe Ježišova dynastia. Zo svojich nasledovníkov si vybral dvanásť mužov, ktorých označil ako vyslancov alebo poslov - po grécky apoštolov. Po víťazstve povstania mal každý z nich vládnuť nad jedným z dvanástich izraelských kmeňov. Stratégiu mal dobre premyslenú, no taktika nevyšla. Protirímske povstanie sa neuskutočnilo. No zrodilo sa kresťanstvo, ktoré napokon Rím ovládlo.

Getsemanská operácia:

Hovorí sa, že Ježiša zradil a vydal do rúk Rimanov jeden z jeho najbližších spolupracovníkov - Judáš. Bolo to naozaj tak? Čo ak konal po dohode s Ježišom, aby vznikol dôvod na povstanie? Po očividnej provokácii v jeruzalemskom chráme, keď Ježiš začal prevracať stoly peňazomencov a jeho „gorily“, vybraní drsní Galilejčania, obsadili niektoré dôležité body, aby zabránili ďalšiemu obchodovaniu, sa rozhodli kňazi a saducejská aristokracia povolať na pomoc Rimanov. Ježiša už dávno považovali za buriča a nemali ho v láske ani pre jeho výrečnosť, ktorou vždy dokázal rozmetať ich argumenty. To bolo ešte asi v súlade s jeho taktikou - ak ho zatknú, davy zhromaždené v Jeruzaleme sa vzbúria a povstanie sa rozšíri na celú krajinu. Možno bol ochotný sa pre to aj obetovať, možno mal plán aj na záchranu.
Kresťania neskôr obviňovali za Ježišovo zatknutie a smrť Židov. Podľa J. D. Tabora to však nebola pravda: „Ježišovi židovskí nepriatelia určite boli katalyzátorom udalostí, ale výsledok - úder na Ježiša - nesie len a len rímsku pečať.“
Do Getsemanskej záhrady podľa niektorých prameňov prišlo zatknúť Ježiša viac než šesťsto vojakov. Odpor jeho prívržencov bol krátky, zbrane zložili na jeho pokyn. Väčšine z nich sa potom dokonca podarilo utiecť. No možno sa ich ani nepokúšali Rimania hneď pochytať, stačilo, že majú hlavu vzbúrencov. Rovnako krátky bol aj proces, po ktorom Ježiša ukrižovali. Ak ukrižovali naozaj jeho, a nie nejakého iného zelóta...
Ježišovou smrťou, či už skutočnou, alebo predstieranou, sa zámery zelótov na zvrhnutie rímskej nadvlády neskončili. Na jeho miesto nastupovali ďalší mesiáši, ktorí sa však nestali až takými známymi, hoci boli aj úspešnejší.
Nepokoje a vzbury, alebo aspoň pokusy o ne, pokračovali až do roku 135 nášho letopočtu. Vtedy Rimania zabili posledného mesiáša Bar Kochbu - Syna hviezdy a na hlavu porazili jeho povstanie. Cisár Hadrián potom zakázal židovské náboženstvo, nariadil zbúrať Jeruzalem a na jeho mieste vybudovať rímske mesto Aelia Capitolina, do ktorého mali Židia vstup zakázaný.