Černé stránky

pokračovanie z Černobyľ - výbuch 

Okamžitými obeťami černobyľskej nehody boli pracovníci elektrárne a záchranári, ktorí prišli na miesto deja v prvých hodinách katastrofy. Sovieti oznámili, že prevádzkovatelia elektrárne v kontrolnej miestnosti prežili, ale prinajmenšom traja ľudia umreli v požiari a na žiarenie v priľahlej turbínovej hale. Záchranári, či už sa to dá popísať ako hrdinský čin alebo slepá poslušnosť príkazom, boli vystavení intenzívnym dávkam žiarenia, keď ich nohy vkročili do topiaceho sa asfaltu.

Väčšina z 29 ľudí, ktorí umreli na chorobu z ožiarenia počas prvých niekoľko málo mesiacov patrili medzi 50 pracovníkov, ktorí boli vystavení žiareniu 500 radov (jednotiek absorbovaného žiarenia). Spolu bolo hospitalizovaných 237 ľudí, ktorí boli vystavení dávkam medzi 100 až 500 radov s akútnymi chorobami z ožiarenia. U týchto a ďalších obetí je po celý ich život výrazne zvýšená pravdepodobnosť výskytu rakoviny.

Zdravotné dopady vystavenia vysokým dávkam žiarenia sú dobre známe z výskumov v Hirošime a Nagasaki, podobne ako aj z nehôd, pri ktorých boli pracovníci jadrových zariadení vystavení žiareniu. Dávky nad 500 radov spôsobujú značné škody tkanivu tela, zvlášť toho, ktoré rýchlo rastie. Lekári priniesli správy o mnohých pomalých a bolestivých úmrtiach obetí Černobyľu spôsobených rádioaktivitou. Kostná dreň, ktorá produkuje červené krvinky bola u mnohých pacientov tak isto zničená. Úsilie medzinárodného tímu doktorov transplantovať čerstvú kostnú dreň do tiel dvadsiatich pacientov bolo úspešné len čiastočne. Po troch mesiacoch boli tri štvrtiny pacientov mŕtvych, mnohí podľahli infekciám, ktoré boli silnejšie ako ich poškodené imunitné systémy.

Až tridsať šesť hodín to trvalo sovietskym predstaviteľom evakuovať 49 000 obyvateľov neďalekého mesta Pripjať a všetkých ostatných z 10 kilometrovej zóny okolo elektrárne. Neskôr bola evakuačná zóna rozšírená na 30 kilometrov a potom znova na vybrané územia, ktoré boli vystavené rádioaktívnemu spádu. Spolu bolo premiestnených 135 000 ľudí. O niekoľko týždňov bolo 80 kilometrov južnejšie, v Kyjeve, 250 000 školou povinných detí poslaných na skoré letné prázdniny. Hoci západní experti spochybnili tieto oneskorenia, Sovieti tvrdili, že presunuli ľudí hneď, ako sa dal predpovedať smer vetra a pred evakuáciou boli dávky vystavenia znížené pobytom vo vnútri. Keď sa už začala, zdá sa, že evakuácia bola vykonaná relatívne efektívne.

Sovietski predstavitelia popísali rozsah rádioaktívneho spádu v okolí elektrárne a vo vzdialenejších oblastiach Sovietskeho Zväzu len vo všeobecných pojmoch. Na zem sa položilo 150 000 metrov špeciálneho filmu, aby sa zredukoval rádioaktívny prach. Obrovské územia lesov boli vyrúbané a povrchová pôda sa odobrala za účelom zníženia rádioaktívneho rizika. Okolo reaktora samotného sa vybudoval sarkofág, ktorý ešte osem mesiacov po nehode dosahoval teplotu 127 stupňov Celzia. Na ochranu rieky Pripjať, ktorá sa vlieva do Dnepru a je zdrojom vody pre Kyjev, sa vybudoval systém priehrad. Na pomoc pri týchto prácach boli povolané tisíce robotníkov.

Počasie pomohlo minimalizovať dopad nehody na územie okolo reaktora. Oheň vyniesol čiastočky vysoko do vzduchu a metropola Kyjev, domov 2,4 milióna ľudí, bola v zásade ušetrená, pretože vietor počas najhoršieho obdobia vial smerom od mesta. Navyše meteorológovia nezaznamenali žiadne zrážky na ceste oblaku smerom na západ, čo zabezpečilo, že väčšina spádu bola mimo vtedajšieho Sovietskeho zväzu, predovšetkým nad Atlantickým a Arktickým oceánom, ako aj nad Škandináviou a západnou Európou.

Napriek pomoci počasia utrpela Ukrajina zdravotnú a ekologickú katastrofu. Obete budú mať do konca života zvýšené riziko výskytu rakoviny. Pôda v regióne je takého typu, ktorý udrží rádioaktívne častice po dlhú dobu a potravinový reťazec je kontaminovaný na dlhé, dlhé roky. Vedci odhadli, že asi 3 až 4 percentá rádioaktívnych izotopov z reaktora Černobyľu sa dostalo do vonkajšieho prostredia, čo predstavuje asi 7000 kilogramov materiálu obsahujúceho 100 až 120 miliónov curie rádioaktívnych látok, čo je 1000 násobok množstva vylúčeného pri nehode v Three Mile Island, USA. Tento materiál obsahoval až 50 rádioaktívnych izotopov s polčasom rozpadu (dobou potrebnou na pokles polovice pôvodnej koncentrácie) v rozmedzí dvoch hodín až 24 000 rokov. Niektoré boli nehybné plyny, ktoré sa rýchlo rozptýlili v atmosfére, nespôsobujúc veľkú zdravotnú hrozbu mimo epicentra, ale iné majú dlhú životnosť a sú to biologicky aktívne časti, ktoré dopadali po celej Európe a celom svete.

Vedci boli prekvapení rozsahom kontaminácie. Vlastná explózia a nasledujúci požiar grafitu vyniesli rádioaktivitu vysoko do atmosféry, kde bola unášaná rýchlymi vetrami. Počas prvého jeden a pol dňa vietor vial severo-západným smerom, nesúc neviditeľný rádioaktívny mrak na Bielorusko, Litvu a Lotyšsko, ako aj severné Poľsko a cez Baltické more do Škandinávie. Druhý až štvrtý deň vietor vial smerom na západ a juho-západ, pokrývajúc Ukrajinu, južné Poľsko, Česko- Slovensko, Rakúsko, južné Nemecko, Švajčiarsko, severné Taliansko a východ Francúzska. Žiarenie bolo tiež prenesené cez Rumunsko, Bulharsko, Juhosláviu a Grécko. Na piaty deň sa vietor znovu otočil severo-západne, prinášajúc spád do stredného Nemecka, Holandska a Veľkej Británie. Nakoniec sa vietor otočil na severo-východ, prinášajúc mrak nad Moskvu a stredné Rusko.

pokračovanie na Černobyľ - následky

zdroj:

ZA MATKU ZEM